Pred pár rokmi som si zadovážil knihu od Kena Howella "designing and forming CUSTOM CARTRIDGES for rifles and handguns" (nezvyklý tvar názvu, ale prepisujem tak, ako je). Takmer šesťstostranová veľkoformátová kniha na cca 500 stranách obsahuje náčrty najrozmanitejších nábojníc (fabrických a najmä wildcatov), pri každom wildcate poznámka, z čoho ho naformovať. Prvých sto strán zaberá textové pojednanie o nábojniciach. Myslím, že nielen na mňa, ale na väčšinu čitateľov tie texty pôsobia dojmom, že ten chlap vie o nábojniciach ak nie úplne všetko, tak skoro všetko. Žíhaniu venuje takmer šesť strán dosť rozvláčneho textu. Ja to zhrniem do niekoľkých bodov:
1. Žíhacia teplota je 350 °C, nie ako tu pri Hornadyho sade spomínaných 246 °C (Tempilaq).
2. Plameň má mať ostrú špičku, ohrievanie má byť rýchle, rovnomerné a konzistentné.
3. Farbu pri žíhaní Ken Howell uvádza svetlomodrú (žiadna červená ani tmavá čerešňa) a nesmie dôjsť k strate lesku nábojnice. Čo je červené, je „goner“, t.j. je odpísané do odpadu.
4. Pre exaktné stanovenie žíhacej teploty Ken nedoporučuje sa spoliehať na subjektívny odhad farby, ale doporučuje použitie krajónov indikujúcich dosiahnutú teplotu buď 650 alebo 660 °F. Prvý z nich indikuje teplotu dosť blízko pod žíhacou, druhý takmer presne žiadanú teplotu. Doporučenie je prakticky si odskúšať, čo žíhačovi individuáne vyhovuje lepšie.
5. Nábojnicu uchytenú do držiaka nábojníc (pomocou závitového tŕňa) pri žíhaní otáča malými otáčkami v ručnej vŕtačke.
6. Hartuje ("quenčuje") vhodením do studenej vody. Nezdôvodňuje.
Niekde som sa dočítal (pufr sorry, zaboha si nespomeniem na prameň
), že mosadz sa mechanickým tvárnením kalí (t.j. stáva sa pevnejšou, hodnota medze klzu narastá) a zohriatím na rekryštalizačnú teplotu sa žíha (t.j. klesá jej medza klzu a je plastickejšia) a to BEZ OHĽADU na spôsob následného ochladenia. Túto tézu potvrdzuje aj štúdia, na ktorú tu dal link Durell. Beriem toto pojednanie dosť vážne a nečudujem sa, že prečo sa v článku spôsob ochladzovania nespomína. Asi je pre dosiahnutie a udržanie nízkej hodnoty medze klzu nepodstatný. Ale zas vieme, že je veľmi dôležité uchovať pevnosť nábojnice v oblasti jej dna. Takže tam vidím hlavný a podľa mňa jediný dôvod doporučenia ochladzovať prudko hartovaním, pretože v postupnom ochladzovaní žíhanej nábojnice je vyššie riziko rýchleho prestupu tepla cez telo nábojnice do nechcenej oblasti ku dnu nábojnice. Len pre zrozumiteľnosť podotýkam, že v súlade s názvoslovnou normou STN/ČSN 39 5002 používam termín "dno" pre to, čo pufr nazýva "hlava" (ekvivalent výrazu "case head").Ken Howell hovorí, že v prípade, že sa nová nábojnica formuje z nepoužívanej existujúcej len zmenou priemeru krčku o jeden krok medzi susednými kalibrami, dá sa zaobísť bez žíhania. Keď som pred desiatimi rokmi pracoval na svojom kvazi-wildcate 338-06, odskúšal som si roztiahnutie krčku bez žíhania cez dva medzikalibrové kroky (z priemeru 0,308“ na 0,338“) a fungovalo to, len toho "mäsa" na krčku bolo pomenej (Ken asi vie prečo doporučuje tento kaliber formovať z fabrickej nábojnice 35 Whelen (ja som sa nakoniec zásobil originálnymi 338-06).
Marcus.das nasvietil diskutovaný problém z teoretickej metalurgickej stránky, žiaľ pre mňa nepresvedčivo, lebo cítim v tom poznačenosť z teórie železných zliatín. Napríklad v prvej vete spomína "veškeré legury", podotýkam, že hlbokoťažná nábojnicová mosadz nemá legúry žiadne a podľa mňa ani nečistoty na úrovni stotín percenta nemenia jej charakter jednofázovej štruktúry. Zohriatie mosadze nezvyšuje jej pevnosť a nezhoršuje jej plastické vlastnosti ako tvrdí, ale naopak. Pri výstrele a hlavne následne pri novom formovaní v matrici dochádza k opakovanému mechanickému tvárneniu a preto medza klzu narastá a po niekoľkonásobnej recyklácii potrebujeme nábojnicu žíhať, aby sme krčku vrátili plasticitu. Posledná veta zo spomínaného príspevku na mňa pôsobí úplne nepatrične. Nie je žiadúce žiadne "starnutie" nábojnice v rúre za účelom zvýšenia pevnosti a obmedzenia deformácií pri nasledujúcich výstreloch. Naopak, nech je krčok nábojnice čo najdlhšie plastický, nech nemusíme žíhať vôbec a recyklujeme ju "do smrti".
Uf, je to dlhé (bola to makačka) a dúfam, že dosť zrozumiteľné. Ďakujem tým, ktorí to vládali dočítať do konca….. Rekryštalizačnému žíhaniu nábojníc zdar, bez ohľadu na to, či ide o ich pretváranie na nový kaliber, alebo o predĺženie života nábojníc pri recyklácii.
Vymyslím zariadenie za ľudovú cenu = všetci si ho kúpia = nábojnice predlžia životnosť 10x = klesne predaj a výroba nábojníc = nábojnice 20x zdražejú = všetci sú nespokojný = všetci na mňa nadávajú, ľudia prídu o prácu ,prestanú nakupovať a je tu dalšia krýza 
